Dnes vám prinášame rozhovor s našou dobrovoľníčkou Radkou, ktorá má za sebou už päťdesiat návštev v programe S odvahou v nemocnici.Rozpráva o tom, čo ju priviedlo k dobrovoľníctvu, ako zážitková terapia mení náladu detí aj drobné momenty počas liečby a prečo ju tieto stretnutia formujú aj v bežnom živote. „Niekedy po programe premýšľam, či nedal […]

Dnes vám prinášame rozhovor s našou dobrovoľníčkou Radkou, ktorá má za sebou už päťdesiat návštev v programe S odvahou v nemocnici.
Rozpráva o tom, čo ju priviedlo k dobrovoľníctvu, ako zážitková terapia mení náladu detí aj drobné momenty počas liečby a prečo ju tieto stretnutia formujú aj v bežnom živote.

„Niekedy po programe premýšľam, či nedal viac mne než deťom.“
– Radka

Ďakujeme, Radka, za čas, srdce a trpezlivosť.

Čo ťa motivovalo k tomu, aby si sa pridala k programu S odvahou v nemocnici a rozhodola sa venovať svoj voľný čas práve deťom v nemocnici?

Nie čo, ale kto. Lenka (Vacvalová) Poláčková. Ešte dávno predtým, ako sa do histórie zapísala ako prvá Slovenka, ktorá vystúpila na Mt. Everest a K2 bez pomoci prídavného kyslíka, prebehla v roku 2019 Cestu hrdinov SNP a vyzbierala pritom pre Tím odvahy neuveriteľných 8 436 eur (dnes, spolu s ďalšími zbierkami je to už 62 448 eur). Okrem toho, že spomínaná cesta je dlhodobo mojim turistickým snom, zarezonovala vo mne myšlienka, že plnením vlastných výziev či cieľov môžeme pomôcť aj mnohým ďalším. Staré známe „príjemné s užitočným“ tak môže spustiť efekt motýlích krídel. No keďže beh nebol úplne môj kamoš, a predstava, že treba pobehnúť ďalej ako 50 metrov na autobus bola absolútne neprijateľná, upustila som od tejto vízie. O krátky čas, keď som na jednej akcii uvidela stánok Spolu s odvahou (vtedy ešte Bátor Tábor), myšlienky sa mi vrátili. Rozhodla som sa ísť ich podporiť aspoň symbolickými študentskými 10 eurami, no dievčatá v stánku mi rýchlo vysvetlili, že na pomoc sa netreba zriekať vreckového ani bežať dlhé kilometre. Stačí len čas, a toho máme každý neúrekom, všakže? Najmä keď sa zamyslíme koľko ho denne venujeme scrollovaniu na internete a podobne. A tak sa v mojom živote začala písať nová kapitola s názvom Spolu s odvahou.

Ako podľa teba pôsobí zážitková terapia na deti a mladých ľudí, ktorí sú hospitalizovaní? Vidíš u nich nejaké zmeny, napríklad v ich nálade alebo prístupe k liečbe?

V prípade nemocničných programov máme možnosť vidieť deti len pomerne krátky čas, a nie vždy počas tohto obdobia pozorujeme viditeľné zmeny. Mnohé deti totiž potrebujú zážitok najskôr vnútorne spracovať. Samozrejme, často sme počas programov svedkami úsmevov detí, ktoré pri našom príchode sedeli znudene na izbách s mobilom v ruke. Teší ma, keď sa počas našej návštevy sa do rôznych hier postupne osmeľujú zapájať ďalšie a ďalšie deti – aj tie, ktoré na začiatku odmietali. Verím, že práve toto sú prvé kroky ku veľkým zmenám. Aby sme však mohli lepšie vyhodnotiť aký vplyv majú programy na deti, často nám pomocnú ruku podávajú rodičia. Napríklad nám povedia, že ich dieťa sa pred programom odmietalo rozprávať s cudzími ľuďmi, nechcelo zostať v miestnosti bez prítomnosti rodiča alebo sa už veľmi dlho sa nesmialo. To všetko sú momenty, pri ktorých cítim, že to, čo robíme má zmysel. Zážitková terapia totiž nielen pomáha deťom prekonávať ťažké chvíle počas hospitalizácie, ale zároveň im aj dodáva odvahu pokračovať ďalej.

Čím sú pre teba osobne tieto dobrovoľnícke návštevy obohacujúce? Ovplyvnilo ťa dobrovoľníctvo aj v každodennom živote, prípadne v tvojom pohľade na svet?

Haha, veľmi dobre položená otázka – nie či sú dobrovoľnícke návštevy obohacujúce, ale rovno čím sú obohacujúce 😊. Ja osobne niekedy po programe premýšľam, či náhodou nedal viac mne než deťom. Každým programom posúvam hranice svojej komfortnej zóny, čelím výzvam, ktorým by som sa za iných okolností radšej vyhla, učím sa prijímať odpovede, s ktorými nie som úplne stotožnená a čo je asi to najmilšie – učím sa od detí tešiť sa z maličkostí a oslavovať každý, aj ten najmenší, úspech (a samozrejme, všetko toto sa snažím prenášať aj do každodenného života). Pri tom všetkom mám okolo seba rastúcu skupinu neuveriteľne krásnych a inšpiratívnych ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť v každej situácii a viem, že sa na nich môžem kedykoľvek spoľahnúť. Som nesmierne vďačná, že môžem byt súčasťou Spolu s odvahou, pretože podľa mňa pohlaď človeka na svet formuje každá situácia, do ktorej sa dostane a každý človek, ktorého stretne. A keď stretnete skupinu ľudí, ktorí sú ochotní spojiť sa a spolu tvoriť niečo také silné a zmysluplné  ako programy pre deti, ktoré to nemajú najľahšie, viete, že kráčate tou správnou cestou.

Máš nejaký nezabudnuteľný moment alebo príbeh, na ktorý s úsmevom spomínaš? Čo ti tento zážitok dal?

Pri množstve programov, ktoré už mám za sebou je tých momentov a príbehov toľko, že by vystačili na knihu alebo celovečerný film (možno aj na pokračovanie). Každý program je jedinečný a často sa mi stáva, že počas dňa mi niečo náhodne (predmet, veta, situácia…)  pripomenie niektorý z nich a ja sa pri tej spomienke usmejem. Najčastejšie však spomínam na jeden konkrétny a to vždy večer pre programom, keď si balím menovku do tašky – svieti na nej asi najväčšia a najtrblietavejšia nálepka kvetiny akú som kedy videla. Dostala som ju od jedného dieťatka po skončení programu. Vysvetlilo mi, že pár dní predtým sa pýtalo mojich kamarátov v žltých tričkách, prečo máme na menovkách nálepky. Keď mu vysvetlili, že jednu dostaneme vždy po tom ako  sa zahráme s deťmi, rozhodlo sa, že nám takúto odmenu bude dávať tiež, jednoducho pretože je s nami super zábava. Bol to jeden z najmilších feedbackov aký som/sme kedy dostali a utvrdil ma v tom, že deti si uvedomujú a vedia vážiť prácu ľudí okolo seba viac než by sme predpokladali. 

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí váhajú, či sa do dobrovoľníctva zapojiť? Ako podľa teba môžu prispieť k pozitívnej zmene, hoci sa môžu obávať, že nemajú dostatok skúseností alebo času?

Neváhajte. Len v rámci Spolu s odvahou existuje mnoho spôsobov ako pomáhať – ak vám nie je príjemné nemocničné prostredie, stále sa môžete zapojiť do školského programu, prípadne do online či offline workshopov, ak ani to nie je „to pravé orechové“, stále je tu Tím odvahy, kde si môžete vytvoriť výzvu úplne podľa vlastného gusta – či už je to beh, bicykel, turistika alebo pečenie koláčikov, fantázii sa medze nekladú. Okrem toho, na Slovensku je aj množstvo iných organizácií, kde sa každej pomocnej ruke úprimne potešia – je len na vás, kam vás srdce zavedie. A čo sa týka druhej otázky – čas je väčšinou len otázkou priorít (je na každom z nás, či si vie v mesiaci nájsť aspoň 4 hodinky, ktoré by chcel venovať niečomu zmysluplnému) a skúsenosti? Tie budú v dobrom kolektíve postupne pribúdať jedna radosť 😊.