Rozhovory s odvahou II
Dobrovoľníčka Naty: odvaha, láskavosť a energia, ktorá nepozná hranice V našej nadácii vždy hovoríme, že dobrovoľníci sú jej dušou – a Naty je toho nádherným príkladom. Už roky sa s veľkým nasadením zapája do všetkých našich programov. Spoločne sme prežili mnohé, od jej tehotenstva až po ďalšie dôležité životné chvíle. Naty je vždy pripravená pomáhať, […]
Dobrovoľníčka Naty: odvaha, láskavosť a energia, ktorá nepozná hranice
V našej nadácii vždy hovoríme, že dobrovoľníci sú jej dušou – a Naty je toho nádherným príkladom. Už roky sa s veľkým nasadením zapája do všetkých našich programov. Spoločne sme prežili mnohé, od jej tehotenstva až po ďalšie dôležité životné chvíle. Naty je vždy pripravená pomáhať, podporovať a šíriť povedomie o našej práci medzi ľuďmi.
Prečítajte si rozhovor s Naty – plný odvahy, úprimnosti a radosti zo života.
- Čo ťa motivovalo k tomu, aby si sa pridala a rozhodola sa venovať svoj voľný čas práve deťom v našich programoch odvahy?
Nadáciu som evidovala cez kamošku, ktorá sem-tam zdieľala nejaké výzvy, ako prispieť. Keď sa mi narodila dcérka, bola som taká vďačná, že je zdravá, že som hľadala nejaký spôsob, akým dať svoju vďaku najavo. Vtedy na mňa vyskočil príspevok o nábore nových dobrovoľníkov a zvyšok už je, ako sa vraví, história. Dodnes je to pre mňa spôsob, ako sa uzemniť, upratať si svoje vnútorné hodnoty a urobiť niečo naozaj zmysluplné. - Ako podľa teba pôsobí zážitková terapia na deti a mladých ľudí, ktorí sú hospitalizovaní? Vidíš u nich nejaké zmeny, napríklad v ich nálade alebo prístupe k liečbe?
Tie zmeny niekedy nie sú hneď viditeľné, ale pokiaľ sa im podarí prekonať nejaké prvotné obavy alebo nechuť ísť si niečo zahrať alebo pokecať, každé jedno z nich prežíva podľa mňa veľmi príjemný čas, keď je znovu len dieťaťom, odosobnené od prebiehajúcej liečby. Spätnou väzbou je mi vždy ich úsmev, smiech, reakcia, či už verbálna alebo neverbálna. Najkrajšie je vidieť, keď sa deti už viditeľne tešia na dobrovoľníkov alebo na mňa konkrétne ;). - Čím sú pre teba osobne tieto dobrovoľnícke návštevy obohacujúce? Ovplyvnilo ťa dobrovoľníctvo aj v každodennom živote, prípadne v tvojom pohľade na svet?
Dobrovoľníčim už dlho, pre mňa je to už viac-menej samozrejmá vec. K dobrovoľníctvu ma priviedla moja práca niekedy v roku 2010 prostredníctvom Nášho mesta a ďalších interných projektov. Odvtedy som mnohé akcie aj koordinovala či priamo organizovala. Som presvedčená, že akékoľvek dobrovoľníctvo je obohacujúce a robí z nás lepších ľudí. Už len ten moment, že niekto niečo robí pre niekoho iného zadarmo, lebo chce a cíti to tak, je v dnešnej dobe vzácny. Ak by to robil každý v nejakej oblasti, ktorá mu je blízka, bolo by nám na Slovensku rozhodne lepšie. Mne samej to pomáha byť skromnejšou, tolerantnejšou a najmä vďačnejšou za to, čo mám. - Máš nejaký nezabudnuteľný moment alebo príbeh, na ktorý s úsmevom spomínaš? Čo ti tento zážitok dal?
Jeden taký úsmevný je z nedávnej doby, keď som opäť začala na programy do nemocnice chodiť častejšie. Jeden chlapček nám s láskou rozprával, že si u sestričiek na zajtrajší obed vybavil granadír (jeho obľúbené jedlo). V ten víkend sme ho jedli u svokry, robili ho aj naši doma a myslím, že som ho varila pár dní na to doma aj ja. Tak silno na nás tú lásku k nemu preniesol, že „nakazil“ celú našu rodinu. Tých zážitkov je isto veľa, ale ja mám hroznú pamäť, a niekedy som aj rada, že si nie všetko pamätám, lebo mnohé z tých príbehov sú ťažšie na trávenie. - Čo by si odkázala ľuďom, ktorí váhajú, či sa do dobrovoľníctva zapojiť? Ako podľa teba môžu prispieť k pozitívnej zmene, hoci sa môžu obávať, že nemajú dostatok skúseností alebo času?
Jednoznačne ísť do toho. Už som to aj vyššie spomínala, že to človeka obohacuje na viacerých úrovniach. Pokiaľ človek vie obetovať aspoň jeden podvečer v mesiaci, treba do toho ísť. Možno to skončí tak, že človek zistí, že tento druh pomoci ozaj nie je pre neho a skúsi ďalší projekt, no i tak to v tom prípade malo zmysel. Každá jedna hodina, ktorá pomôže chorému dieťaťu vyčariť úsmev na perách, má nevyčísliteľnú hodnotu. Na našej nadácii sa mi páči najmä to, že poskytuje veľkú flexibilitu v tom, kedy sa pridať na program a kedy nie, veľakrát sa dá zaskočiť aj na poslednú chvíľu, ak sa človeku zruší program a niekto vypadne. Ja sama stíham pomáhať pri dvoch malých deťoch a domácnosti, takže kto chce a má oporu v rodine, čas si nájde. Čo sa týka nejakých obáv, či to človek zvládne… To si musí každý skúsiť sám, ale z vlastnej skúsenosti viem, že je to ľahšie, ako sa zdá. Školenie dobrovoľníkov je skvelo nastavené a na 80 % situácií človeka pripraví. Zvyšok doladí človek jedine praxou a svojimi vlastnými skúsenosťami.
